Pri Kornelovi Földvárim mi prichádza na um trpký bonmot večného smoliara: „Ja som ten, čo všade vchádza ako posledný.“
Kornel Földvári je opačný prípad. Jeho skoro celý život zovšadiaľ ako prvého vyhadzovali. Zo školy, z redakčných stoličiek, z riaditeľovania v milovanom Divadle na korze, z verejného „normalizovaného“ života.
A teraz mi, milí čitatelia/-ľky, dovoľte vyznanie, ktoré som jemu nikdy nepovedal. Kornela obdivujem a mám veľmi rád – aj preto, že napriek tomuto svojmu prvenstvu nezanevrel na život, ba dokonca ani na ilúziu, že dobrý človek ešte žije.
A to je v našom Kocúrkove malý zázrak.
Ak niekto má u nás, po Jonášovi Záborskom, právo cítiť sa ako čierna ovca večne vyháňaná z rodného košiara, ako „národný hriešnik“, tak je to práve tento náš slovenský hriešnik s cudzokrajným menom.
A on – nie a nie zatrpknúť. Stále je rovnako noblesný a vydáva svedectvá s veľkým nadhľadom, samozrejme ironickým. Veď pozná svojich. Aj teraz, aj vo svojej prvotine, ktorá vyšla pod menom Miroslav Kostka.
Ako to už v našom Kocúrkove býva, Kornel Földvári musel mať na každý prst aspoň jeden pseudonym. A opäť – napriek tomu nikdy nestratil meno, o vlastnej tvári ani nehovoriac.
A to je všetko. Howgh.
Tomáš Janovic
nahor