Narodil som sa 8. apríla 1938 v Modre. Tento neotrasiteľný fakt sa dodnes nezmenil, čo je potešujúce, keď si uvedomíme, že mnohé historické, biografické fakty a najmä ich interpretácie sa len počas môjho života niekoľkokrát zmenili a menia podľa potrieb práve vládnucej mafie. V tomto zmysle aj jednotlivec môže mať – a neraz sa to stáva – niekoľko protirečiacich si autobiografií pre svoj úžitok v danej chvíli.

Narodil som sa vo farárskej rodine, a to pre istotu v druhej generácii. Papfi – gazfi. Farársky syn – lumpácky syn. S týmto maďarským úslovím som sa stretol v korešpondencii Andreja Sládkoviča, ktorý ho použil v istej súvislosti so svojím synom: a to ešte nepoznal Vajanského, Milana Štefánika, Štefana Krčméryho, Ingmara Bergmana, ba – horribile dictu – Fridricha Nietzscheho a mnoho ďalších: že toto príslovie platí aj o dcérach, zo slovenských spisovateliek možno spomenúť Vansovú, Elenu Maróthy a – horribile dictu – Timravu.

Môjmu „gazemberstvu“ sa dostalo aj úradného potvrdenia na jedenásťročnej strednej škole v senci, kde som mal tuším v 10. triede dvojku z chovania za nedisciplinovanosť, a kde som v roku 1956 maturoval. Ako gazfi som i naďalej úspešne dostával znížené známky zo správania zo strany strany, spoločnosti i vlády, čo, chvalabohu, s istými obmenami trvá dodnes. Napriek tomu sa mi podarilo v rokoch 1956-1961 vyštudovať Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor slovenčina-taliančina, s hrdým akademickým titulom promovaný filológ. K tomuto titulu onedlho, po niekoľkých desaťročiach, pribudne – dúfajne – vedecký titul CSc. Ako prácu predložím súbor literárno-kritických článkov a štúdií z rokov 60-tych Z rečí v nížinách, ktoré už po bratskej okupácii nestihnú vyjsť tlačou, a eseje Tváre a oslovenia, ktoré v rokoch 70-tych vychádzali v samizdatoch či v exilových poblikáciách. Podrobnejšie o týchto veciach a súvislostiach hovorí moja personálna bibliografia z rokov 1964-1992, publikovaná v časopise Slovenská literatúra 1/1993 – ako aj autoreferát k získaniu vedeckej variácie na tému próza, ktorý je súčasťou tejto obhajoby.

Medzitým – chronologicky – som sa zaoberal nasledovnými činnosťami a zamestnaniami: 1961-1963 vojenská služba Prešov, 1963-1968 redakcia Pravdy Košice, 1968-1971 Matica slovenská Martin, 1971-1976 nezamestnaný príživník a lump Martin, 1976-1977 Slovenské národné múzeum Martin, 1977-1990 kníhkupec a organista Pukanec, 1990-? Ústav slovenskej literatúry Bratislava.

V prítomnej dobe mám vo vydavateľstve Kolomana Kertésza v Leviciach pripravenú pre tlač knihu Hlavolamy, ktorá čochvíľa vyjde, len čo sa ako-tak vyriešia finančné problémy. Ďalší rukopis mám doma na stole pred dokončením, ktoré sa zase komplikuje zdravotnými problémami: v auguste prítomného roku ma od slepoty predbežne zachránili dobrí lekári Anton (zdôrazňujem Anton) Hudec a Peter Strmeň, ktorí dosiahli, že dnes prečítam palcové titulky v dennej tlači, hoci mi to vôbec netreba.

Čo mi zostalo, je ako tieň ďaleký – a skutočnosť to, čo mi vzali veky, hovorím si s milým Sládkovičom.

Tým sa, žiaľ, môj stručný a pomerne jasný náčrt behu života (aj život ľudský by mal byť taký: stručný a pomerne jasný) končí v nádeji ďalšieho kladného pokračovania, pričom pod prívlastkom kladný rozumiem predovšetkým literatúru, tú lásku, tú lásku krutohravú.

Ivan Kadlečík, október 1995
 
 

nahor