Viliam Klimáček – narodil sa 14. septembra 1958 v Trenčíne. Jeho meno je spojené s bratislavským autorským divadlom GUnaGU (1985), ktorému je verný dodnes. Naplno prepadol umeniu, keď v druhej polovici 90. rokov opustil lekárske povolanie.
Vydal viacero próz i básnických zbierok (okrem iného Až po uši , 1988, Ďalekohladenie, 1991, Noha k nohe, 1996, Karamelky , 1992, Panic v podzemí, 1997), napísal rozhlasovú hru Vytetovaná žena (1995) i televízny scenár Niekedy by som ťa najradšej zabila (1996), televízne poetklipy o Apollinairovi, Eliotovi, Ferlinghettim a iných svetových básnikoch.
V. Klimáček je však najúspešnejší ako dramatik. Vyše dvadsať hier, ktoré od založenia „svojho“ autorského divadla napísal, nesie stopy osobitného, dnes často označovaného ako „gunagovského“ štýlu. Prvé scenáre i réžie v 80. rokoch sú poznačené prvkami kabaretného divadla, ľahkou iróniou až karikatúrou (Vestpoketka, Osídla mladého muža — obidve v spoluautorstve s Ivanom Mizerom), ktoré nepriamo zosmiešňovali cez všeobecnejšiu paródiu vtedajší politický systém a jeho mašinérske kolieska. Tými boli i autori inscenácií malých javiskových foriem, kam sa vtedy GUnaGU zaraďovalo. O to bola táto paródia krutejšia, absurdnejšia. Zvláštne naivistické herectvo, vonkajškovo pripomínajúce budovateľské roky, dopĺňala autorská hudba i vlastné piesne a čoraz istejšie pohybové kreácie. Ďalšie hry sú už poznamenané badateľnejším vonkajším i vnútorným kontrapunktom vnútri vety, celej repliky i obrazu. Spolu vytvárajú zvláštnu atmosféru spojenia neskutočného a zároveň skutočného sveta, v ktorom postavy konajú síce nelogicky, ale v obrátenej štruktúre istých zaužívaných pravidiel tohto sveta.
Najčitateľnejší dôkaz sebaironického zrkadla svojej generácie ponúkol Klimáček v knižnom výbere siedmich hier Mária Sabína (1997). Nejde o drámy v klasickom aristotelovskom či modernom duchu, skôr o kratšie dialogizované útvary rozdelené do obrazov i výstupov, ktoré nemusia príbehovo ani myšlienkovo na seba nadväzovať. Postavy sú akoby vytrhnuté z kontextu, málokedy sa vyvíjajú. Navonok nesúviace repliky i vzťahy sú v každej Klimáčkovej hre ponáškou na čosi, čo priamo alebo nepriamo súvisí s autorovým generačným videním udalostí a ich vlastného výkladu. Už podtituly či krátka autorova anotácia jeho všetkých textov upozorňujú na zverený odklon od sivého priemeru. Napríklad Koža (teskná hra pre Samuela Becketa, 1986), Poveternostná situácia (aidémoK, 1988), Bigbít (hra s beatom o bití aj bytí, 1990), Loj (dráma s oponou, 1992), Nuda na pláži (malá krutohra, 1993), Pressburger blut (melancholická treska v 5 obrazoch, 1994), Smrtičky a vraždeníčka (biológia, 1994), Mária Sabína (hra pre bubny a šijací stroj, 1994), Angeleo (industriálna balada, 1995), Gotika (krytý pôvab Slovanov, 1995), Ohne ohnivé (Užhorod, 1996), Jawa nostalgická (clivá spomienka na to najlepšie z ČSSR z obdobia rokov 1969—1989, 1997).
Hry sú aj graficky značené, pracujú so zvukom i pohybom ako prvé filmové obrázky; sú výsostne autorské, neprenosné, preto sa na iných scénach neobjavujú. Za replikami i autorskými poznámkami cítiť Klimáčkovo divadelné videnie, oživené hercami GUnaGU do divadelného tvaru. V ňom sú jednotlivé obrazy pospájané hudobnými číslami, kde texty piesní majú svoje významné postavenie v celom kontexte inscenácie.
Na objednávku činohry SND napísal a spolurežíroval (s dramaturgom Martinom Porubjakom) hru Demokrati (fotografie s bleskom zo Slovenska 1933, voľne podľa Jesenského, 1996). Inscenácia na MS SND potvrdila, že fotografie s bleskom i bez neho sú najvýstižnejšou charakteristikou vlastného rukopisu dramatických predlôh.
V. Klimáček je nositeľom ceny Nadácie Alfreda Radoka za najlepšiu pôvodnú českú a slovenskú hru 1993—1996 (raz prvé, trikrát druhé miesto). Napriek tomu, že viaceré texty vyšli knižne, iní divadelníci si ich zo spomínaného dôvodu neprenosnosti divadelnej poetiky zatiaľ len čítajú.
nahor