"Narodil som sa v januári ’64 v Spišskom Štiavniku. Snehu bolo po kolená. Dokazuje to čiernobiela fotografia, na ktorej ma možno spoznať podľa iniciálok na krstnej svieci. Silná kresťanská tradícia má v mojom rodnom kraji podobu tvrdohlavého katolicizmu opájajúceho sa mariánskym kultom. Bola mi bezpečným útočiskom pred unavenou jednofarebnosťou doby boľševickej nadvlády, teda po celý čas môjho útleho detstva. Na ilustráciu: keď chcel predseda dedinskej organizácie Strany zorganizovať brigádu, poprosil kňaza, aby to v nedeľu po omši vyhlásil.

Nasledovalo gymnázium (Poprad, 1978 – 82), pedagogická fakulta (UPJŠ Prešov 1982 – 87), vojenská základná služba (Pozdišovce 1987 – 89), potom prišlo na rad učiteľovanie (Bánovce nad Bebravou 1987, 1989 – 1997), reklama (Bratislava 1997 – 99), štúdium divadelnej réžie (VŠMU Bratislava 1997 - 2000), rozhlas (Košice 1999 – 2000) a divadlo. Výpočet činností (pasenie kráv, pltníčenie, práca s koňmi, v lese, výroba hračiek, divadelných bábok, murárske, tesárske práce ... ) ktorým som sa venoval zo zvedavosti, nevyhnutnosti, či len tak, lebo to priniesli okolnosti, nebude úplný a chronologicky zoraditeľný asi nikdy. Venoval som sa im často mimobežne a na preskáčku a všelijak, hlavne po nociach, lebo bolo treba skúsiť to i ono, kým jeden zistí, čím všetkým byť nechce.

Na pochopenie uvediem povolania, méty a vplyvy, tak, ako si ich pamätám: ujo horár (Ľ. Ondrejov), pohonič (starý tato Martin Hudzík), ochranca zvierat (J. Adamsová, mama Anna Lavríková), kňaz (farár J. Hudý), kováč a zverolekár (starý otec Ondrej Lavrík, otec Ladislav Lavrík, majster Štefan Hudzík), archeológ a spisovateľ(V. Zamarovský, H. Schliemann. M. Twain, J. London), hocičo, ale nech to má šťavu (Prometeus, Odyseus, Leonardo da Vinci, náčelník Apačov Vinetou), maliar (francúzski impresionisti, I. J. Repin), sochár (Michelangelo, A. Rodin) ... Na viac hriechov sa nepamätám.

Zúčastňoval som sa literárnych a výtvarných súťaží, hrával som ochotnícke divadlo, trocha som športoval. Písanie považujem za dobrodružstvo, divadlo mi je drogou (Kto raz vojde do divadla zadným vchodom, toho z neho už iba vynesú. J. Rampák, herec). A tak naďalej píšem, režírujem, sochám, kreslím.

Toto všetko podstupujem, aby mi raz za čas chutilo odpočívať. Môj otec vie odpočívať. V nedeľu, po obede, až do mariánskej pobožnosti. Celé dve hodiny. Inokedy som ho za bieleho dňa nečinného nevidel. Ale v nedeľu po veľkej omši mu ten intenzívny pokoj veľmi pristane.

Mojím hlavným zamestnaním bude najskôr hľadanie pokoja."

nahor